DO OBEY, BUT FIRST & FOREMOST, YOUR OWN COMMANDS (DIVOČIATKO)

Opäť vám prajem krásny podvečer, každému jednému z vás, kto si toto teraz číta :)! 

Neozvala som sa rok, takže si to idem teraz dobehnúť... preto tu je aj druhá báseň z môjho sveta, kým som mlčala :)! 

Už v predchádzajúcom VBlog príspevku som sa rozpísala o ťažkostiach, ktoré som pred letom zažívala a okrem PRECIOUS, LIVE ON, vtedy vznikla aj druhá báseň, ktorá je takisto jednou z mojich výpovedí.

Aj napriek tomu, že táto je menej osobná, slovo, ktoré vytvára jej názov, som vymyslela a je tiež jedným z tých, ktoré ma ako človeka na tomto svete vynikajúco vystihujú. Dnešná druhá báseň sa volá DIVOČIATKO. 

Spisovatelia a najmä poéti by mi dali za pravdu, že prvotná myšlienka diela sa v procese písania častokrát premení na úplne niečo iné, čo si autor pri vymýšľaní ani nepomyslel. Presne to sa stalo mne, keď som písala DIVOČIATKO...

Pravdupovediac, táto báseň začala ako motivačná báseň pre bojovníkov pred bojom... Neplánovala som to tak, však úplne nechať a nechala som sa viesť slovami... ako vždy :)... 

Napokon som vytvorila dielo, ktoré hovorí o tom, že naše okolie má od nás očakávania. O tom, že si z nás cvičí robotov, ktorých si môže naprogramovať, podľa toho, ako sa mu to práve hodí. O tom, že ľudia čakajú, že budeme presne takí, ako to oni potrebujú. O tom, že pre spoločnosť je každý z nás iba bábkou. 

Na tomto je najzúfalejšie to, že ľudia pod vplyvom okolia úplne stratia sami seba a začnú si myslieť, že to, ako si ich vycvičilo, je to, akí naozaj sú. Človek si začne vyberať byť taký, ako to ostatní kážu, pretože mu ani len nenapadne, že by to mohlo byť inak. Presne ako vojak počúva rozkazy.

Človek stratí sám seba. 

Ale ja vravím; Odtrhnime sa z tých reťazí. Nadýchnime sa. Začnime lietať. 

DIVOČIATKO som ja. Jedna z množstva z nás, ktorá nejeden raz pocítila, že by "som nejaká mala byť" alebo "toto sa odo mňa očakáva, a preto je to správne".

Ale správne to nie je. Nie, pokiaľ to nechceme robiť sami od seba. 

Nie je to ľudské. Nemôže byť, ak si z nás niekto "cvičí opičky". 

Nie je to rozumné. Nie je, pokiaľ nám to neposkytne spokojnosť, obohatenie a hrdosť na seba samého. 

Je to vedomé potláčanie samého seba. Iba si tak dobrovoľne ubližujeme.

Takže, ako to mám ja už vždy, slová ma znovu poviedli :)... Ale nie len tak hocikam. Zaviedli ma tam, kde som mala byť. 

Z bojovníkov som povstala ja a cezo mňa som sa spojila s každým bojovníkom z vás, ktorí s očakávaniami okolia vedú boj celý život. 

"Nemeňte sa len preto, že to od vás niekto očakáva. Nenechajte si nahovoriť, že to, ako vám niekto radí, to je správne.

Majte na pamäti, že nemusí. Buďte si vedomí toho, že máte svoju vlastnú hlavu a v nej mozog na to, aby ste sami zvážili, čo je pre vás v živote dôležité, a čo cítite, že je z toho dôležitého správne.

Tomu verte. Tým sa nechajte viesť. Buďte verní sami sebe."

- Vick

A ja verím, že ďalšia z mojich milovaných dielok - DIVOČIATKO - vám to bude pripomínať :)! No nie len teraz, vždy <3!

...

Once again, a beautiful evening to every single one of you reading this :)!

It’s been a whole year since I last reached out, so I’m making up for it now... That’s why I’m sharing with you another poem from my world while I've been silent :)!

In my previous VBlog post, I talked about the struggles I went through before summer. Back then, along with PRECIOUS, LIVE ON, another poem was born, one that also became one of my confessions.

Even though this one is a little less personal, its title - a word I invented myself - perfectly captures who I am in this world. Today’s poem is called DIVOČIATKO (WILDLING).

Writers, and especially poets, would surely agree with me that the initial idea behind a piece often transforms during the writing process into something completely different from what the author first imagined. And that’s exactly what happened to me while writing DIVOČIATKO.

To be honest, this poem began as a motivational poem for warriors before a battle. I wasn’t really planning to keep it that way though and I let the words guide me… as always :)…

Eventually, I created a piece that speaks of our surroundings having expectations about us. Of how the world around us trains robots from us it can program however it pleases. Of how people expect us to be exactly the way they need us to be. Of how, for society, each of us becomes nothing more than a puppet.

The most heartbreaking thing about this is that, under the pressure of our surroundings, people completely lose themselves. They start to believe that the version of themselves they've been trained to be, is who they truly are. A person begins to choose to be what others command, because it never even occurs to them that it could be different. Just like a soldier listens to orders.

A person loses themselves.

However, I say; Let’s break those chains. Let’s breathe. Let’s start to fly.

DIVOČIATKO, that’s me. One among the many of us who, more than once, has felt that “I should be a certain way” or “this is what’s expected of me, so it must be right.”

But it isn’t right. Not if it isn’t something we truly want to do.

It isn’t human. It can’t be, not if someone’s trying to “train us like monkeys”.

It isn’t wise. Not if it doesn’t bring us peace, growth, and pride in who we are.

It’s the conscious act of suppressing ourselves. And by doing that, we only hurt ourselves - willingly.

So as always, the words led me once again :)… But not just anywhere. They led me exactly where I was supposed to be.

From those imagined warriors, I myself rose, and through myself, I connected with every one of you - the warriors who’ve been fighting the expectations of the surroundings all your lives.

"Don´t change just because someone expects you to. Don´t let anyone convince you that how they advise you to do it, is the only right way to do it.

Remember it doesn´t have to be. Be aware that you have your own mind, and within it, the strength to decide what matters most to you, and to know which of those things truly feel right.

Believe in that. Let it guide you. Be true to yourself."

- Vick

And I truly believe that my next beloved piece - DIVOČIATKO - will remind you of that :)! Not just now, but always <3!

DIVOČIATKO