NEŽNÝ BOJ

Od veky vekov všetkým nám je známy, 

ten cit duchu nežný, 

cit, čo srdce často ťaží. 

​

Ten, s ktorým lieta sa ľahko, 

no bezpečne pristáť, to je šťastie, 

s ktorým stretne sa málokto. 

 

Drieme sa na nej mäkko, 

nechcieť na ňu skladať hlávku, 

tú silu z nás neobjaví len tak hocikto. 

 

V dnešných dňoch stáva sa výnimočnosťou,

nájsť tú lásku rýdzu, 

z najtvrdšieho kovu ukovanú, 

tú pravú, na večnosť stvorenú

silnú, inšpiratívnu, 

s ľahkosťou prekážky zdolávajúcu. 

 

... 

 

Keď sa dve ruky spoja, 

ako púpätá zrodia sa znova, 

a veľký dar stvoria

 

Dotykom spečatia, 

to, čo stúpa až k nebesám

To, čo cítime my obaja, 

čo naše srdcia vyslovujú i bez slova

 

Že moja dlaň do tvojej pasuje, 

že teplejšej náruče nenájdem, 

že srdce pri tebe bije rýchlejšie

 

Že ja tvojim vzdychom život vdychujem, 

spaľujem ťa i hydratujem 

Dávam ti i ja, čo nikto iný nedá ti

 

Ty v každej diaľke sa mi vynáraš, 

myseľ so srdcom, celú ma rozhádaš

Len tvoja vôňa ma opíja, 

sama triezva, iba tebou zmátaná

 

Keď začne horieť vášeň palivá,

vzplanieme aj my,

ako dva kúsky papiera

 

V očiach plameň nežné horí, 

pozývajú ma dnu, priťahujú

Kiežby som vedela

ako oheň tlie, no sa neuhasí 

 

Keby len som tušila, 

či udržím ho v nich navždy,

či dovolíš mi vojsť aj po rannej zori

​

Či to len dnešný večer túto moc v sebe nosí?

Iba dnešok túto nádej pri nás drží?

S ránom príde sprcha ľadová, 

tvojím teplom viac neohrievaná? 

 

Tvoj pohľad ku mne zo spálničky nedoputuje,

s prvým lúčom zmizne nahota nášho tajomstva, 

v perinách budem zas sama zavinutá, 

iba spomienku na teba a tvoje oči mi zanecháš? 

 

Večerné puto, čo oddali sme sa mu obaja, 

no bojím sa, že to pamätám si len ja, 

s prvým lúčom aurory odišlo... 

 

... 

 

Ak je to všetko, čo ochotný si mi dať,

jediný čas, kedy sa nebojíš neodolať, 

ja noc pre teba spravím aj z dňa.