Hádam sa a nemám prečo

Kde bolo tam bolo, v panelovom dome žila jedna mladá žena. Mala osemnásť rokov a končila strednú školu. Žila obyčajný, podľa nej občas až nudný život, a navyše nemala čas na nič iné ako učenie na maturitu a prijímačky. Ale počkať, počkať. Toto nie je rozprávka, mala by som začať nejako inak.

Je pravda to, že naša hlavná hrdinka má práve teraz osemnásť, aj to, že žije v paneláku. Dokonca je pravda aj to, že sa musí stále učiť, keďže tento rok maturuje. Ale mala by som tak trochu upresniť, že jej život nie je ani zďaleka nudný. Totiž, veľmi dobre si uvedomuje, že život nie je iba o učení, a tak každú chvíľu, ktorú môže mať pre seba venuje všetkému inému, iba nie učeniu. Niežeby nemala v živote žiadne ciele, ale vie, že bez smiechu by život nemohol existovať, alebo by minimálne nebol taký krásny ako je s ním. Tým sa v živote riadi aj ona.

K tomu prispela nečakaná udalosť, ktorá sa stala iba včera v noci. Bola polnoc a Emma ešte stále neležala v posteli s hlavou v ríši snov. Bola hore a len tak si čarbala do zošita so slúchadlami na ušiach, pretože sa jej prosto ešte nechcelo spať. Jej rodičia boli v posteli už dávno, ona bola osprchovaná, no iba tak leňošila vo svojej izbe. Má ešte staršiu sestru, ale tá študuje v zahraničí, takže je Emma momentálne polovičný jedináčik.

No, a ako si tak pospevovala jednu zo svojich obľúbených pesničiek, zrazu ešte aj tú hlasnú hudbu v jej ušiach prerušil nejaký obrovský rachot. Mierne podskočila a v priebehu pár sekúnd si zložila slúchadlá z uší a otočila sa za tým zvukom, ktorý prichádzal od jej chrbta.

            „Čo to doparoma bolo!“ nezabudla nahlas zahrešiť, akoby ani nevedela, že v byte niekto spí.

Ani sa nemusela dlho obzerať a zrak jej hneď padol na zdroj toho rachotu. Totiž, hneď pred sebou zbadala dievča, alebo to bola možno mladá žena, v šatoch z osemnásteho storočia, ktorá ležala na črepinách z rozbitého okna, cez ktoré, ako Emma usudzovala, sa dostala do jej izby.

            „Ach, moje nervy! Ani som nechcela do tej diery spadnúť! A teraz som tu! Mohol by mi niekto-“ Emmin návštevník spustil prúd niekoľkých nahnevaných slov, keď sa posadila, chytila za hlavu a poobzerala okolo seba.

No ani Emma nevedela, kto zostal viac v šoku, keď sa im stretli pohľady. Ale Emma bola taká šokovaná, že zo seba nevydala ani jedného slova, a to druhé dievča ju predbehlo.

Akoby ju už nič nebolelo, ani nevyžadovala pomoc, vyskočila na rovné nohy a cúvala stále ďalej a ďalej, až narazila na okraj Emminho písacieho stola. Ani jej nevadilo, že jej krváca dlaň na tej ruke, pomocou ktorej sa vyšvihla na rovné nohy.

            „K-kto si?! Okamžite odstúpte! Žiadam Vás, nech ste už ktokoľvek! Odstúpte, lebo Vás nechám zavrieť do väzenia! Nie nadarmo vlastní môj otec niekoľko panstiev!“ ukazovala na Emmu prstom a spustila, pričom jej bolo úplne jedno, že kričí na celý byt.

Emma, však stále nechápala, čo sa to vlastne deje, a keď to dievča spustilo nával tých slov, ktoré  môže vysloviť naozaj iba niekto, koho rodičia mali v minulosti v spoločnosti skutočne vysoké pozície, už úplne stratila reč, a to dievča jej prišlo zábavné. Ju, však očividne Emmina mlčanlivosť ešte väčšmi vytáčala.

            „Vy, vy, počujete ma vôbec?! Ako si dovoľujete mlčať, keď k Vám prehovára dáma z rodu Dohertyovcov?! Haló, haló!“ schmatla do ruky pero zo stola a hodila ho po Emme.

Tá sa v šoku uhla a začala sa smiať, až spadla na posteľ.

            „Čo Vám je také vtipné! Vy jedna nevďačnica! Vy neviete, že to my zabezpečujeme, že máte čo jesť, a že máte čím platiť náklady za Vaše domy?!“ tú „dámu“ Emmina reakcia rozčúlila a začala rukou šmátrať po stole za sebou, pričom z Emmy nespúšťala zrak.

Po chvíli našla na stole to, čo hľadala a bolo to ďalšie pero, ktoré po Emme hodila. Emma sa však stále neprestávala smiať a jej návšteva po nej hádzala všetko, čo našla na stole.

            „Nevďačnica! Drzaňa! Si ako malá! A poupratuj to sklo, čo tu máš! A vôbec, si dievča, alebo chlapec? Čo to máš na sebe?“ to dievča vyzeralo, akoby prúd svojich slov neplánovala zastaviť, ešte aj skenovala Emmu v krátkych nohaviciach a krátko-rukávovom tričku.

Šokuje ju a umlčí však vankúš, ktorý ju trafil presne do tváre.

            Emma sa postavila z postele a po jej posledných slovách nadobudla hneď stratenú reč, ktorú predtým zastavil nezastaviteľný smiech: ,,Tak, a konečne zmĺkneš! Moja milá, tu si u mňa doma a nie na vašom panstve! To sklo si rozbila ty, tak si ho ty aj upraceš! K tomu pridaj aj písacie a kresliace potreby, ktoré som mala uložené na stole! A už dosť, už tu bude ticho! Nebudeš mi budiť rodinných príslušníkov týmto krikom! A vôbec, staršia som tu očividne ja! Minimálne tvoje správanie to naznačuje, takže sa podľa toho aj správaj!“

            „No, dovoľ! Ako si dovoľuješ takto hovoriť s dámou z rodu Dohertyovcov! Ešte nikdy som nič také nebezpečné neupratovala! To je práca pre mužov!“ „dáma“ sa začne obraňovať, no vyzerá, že ju Emma trochu aj desí.

            Emme zamrzne výraz na tvári: „Zbieranie črepín. Zbieranie črepín. Zbieranie črepín je podľa teba nebezpečná práca pre mužov. Neverím.“

            „No, dovoľ, znovu si drzá! Som vychovávaná ako nežná, citlivá dáma, nemôžem predsa-“ povýšenecky začne zdvíhať hlavu, no Emmine slová jej ju znovu sklopia.

            „Takže si vychovávaná tak, že v prípade nebezpečenstva máš ľudí obhadzovať perami. Jasné. To je také, uhm… elegantné.,“ Emma ironicky poznamená a sadne si na posteľ s prekríženými nohami a začne sa ovievať rukou, pričom perfektne napodobňuje vychované dámy.

            „Pche!“ „dáma“ opäť zdvihne bradu, ,,nevkusné!“

            „Si prosto ešte malé dieťa,“ Emma sa pousmeje, postaví sa a vykročí vpred za jedným z pier, ktoré sú porozhadzované na zemi.

Tá „dáma“ sa pokúsi znovu o krok cúvnuť, ale zistí, že už niet kam.

            „A ty si drzaňa!“ obráni sa.

            „To hovorí tá pyšná princeznička,“ Emma pokračuje v zbieraní písacích potrieb.

            „Papľuh!“ dáma z rodu Dohertyovcov jej to vráti.

            „Dievčatko!“ Emmu začína poriadne iritovať.

            „Nevychovanec!“

            „Rozmaznanec!“

            „Ty, ty nemravnica!“

            „Bordelárka!“

            „No, dovoľ! Ty, ty, ty… no, čo mám ešte viac povedať?!“ dáma z rodu Dohertyovocov stratí reč.

            „Ja neviem. Ale vidíš, starší sú múdrejší,“ Emma sa upokojí a vráti sa k svojej činnosti zbierania pier a ceruziek.

            „Ani som ti nepovedala, koľko mám rokov!“ slečinku Emmine slová neprestajne urážajú.

            „No, tak koľko?“ Emma jej venuje sekundový pohľad.

            To slečinku zaskočí: „To, to, to ti nemôžem povedať. Dámy ako ja svoj vek neprezrádzajú.“

            „Pokojne mi to môžeš povedať. Nemám v pláne tvoj vek rozširovať po celom meste. Vlastne ma to ani nezaujíma, popravde. Som si totiž istá, že som tu ja tá staršia,“ Emmu ani toto nevyvedie z miery.

            „Ako môžeš niečo také povedať?! Uráža ma to!“

            „Teba uráža úplne všetko. No, je to jednoduché. Určite nie si vydatá žena a pre ženy v 18. storočí bol vydaj v osemnástich rokoch už neskoro, takže si určite mladšia ako ja,“ Emma jej odpovie, pričom už stojí kúsok od nej, ,,a to nehovorím o tvojom správaní.“

Dáma z rodu Dohertyovcov zostane mlčať a urazene odvráti pohľad.

            „Mlčanie znamená súhlas, hádam vás to učili,“ Emma prehovorí znovu.

            „Ako môžeš o mne, upravenej, elegantnej, citlivej slečne tvrdiť, že som bordelárka! Ako si to vôbec môžeš dovoliť?! Ja som dá-“ Emma ju znovu preruší.

            „Dáma z rodu Dohertyovcov, áno, už sa mi o tom bude snívať. Máš aj nejaké meno? Alebo ťa všetci stále volajú „dáma z rodu Dohertyovcov“?“ Emma si znovu neodpustí iróniu vo svojom hlase a začne sa smiať, „chápem, prečo si taká rozmaznaná. Kým niekto vysloví tvoje meno, keď ti nadáva, tak aj odletia vtáky do teplých krajín.“

            „No, dovoľ! Čo to je za nelogické prirovnanie?! Že sa nehanbíš!“ dáma z rodu Dohertyovcov znovu potvrdí Emmine teórie o jej rozmaznanosti.

            „To prirovnanie nebolo. A áno, dovoľujem ti to. Prečo ti musím stále niečo dovoľovať, je to vážne otravné. Veď hovor, kedy čo chceš,“ Emma sa znovu pousmeje potom, ako pozbierané písacie potreby položí na stôl vedľa „dámy“.          

            „Požiadala by som ťa, aby si ich už nerozhadzovala. Inak ich budeš nabudúce upratovať sama,“ Emma sa na ňu usmeje, keď vedľa nej stojí a vykročí k svojej posteli, za ktorou sú tiež rozhádzané nejaké písacie potreby.

            „Teraz sa mi vyhrážaš?! Správate sa takto ku každému, kto sa znenazdajky ocitne na mieste, ktoré absolútne nepozná a bojí sa?!“ zrazu na Emminej tvári pristane vankúš hodený slečnou Dohertyovou.

            „Mimochodom, volám sa Amelia Jessica Sophia Emily Dohertyová!“ ešte dodá namosúreným tónom.

Emma prevráti očami, nadýchne sa, položí vankúš na posteľ a pokračuje vo svojej činnosti.

            „Potešenie je na mojej strane, slečna Amelia Jessica Sophia neviem kto Dohertyová. Mne patrí meno Emma,“ ironicky elegantne sa predstaví, „ak by si mala naozaj strach, Amelia, tak by si sem nevtrhla, nezačala po mne hádzať všetky doplnky v mojej izbe a neurážala ma. Niežeby sa ma tie urážky nejako dotkli.“

Amelia k nej potom pribehne, držiac si obrovskú sukňu na šatoch a na tvári sa jej objaví utrápený výraz.    

            „Ale ja mám strach, slečna Emma! Neviem, ako som sa tu ocitla. Spadla som do tmy a zrazu som prerazila cez tvoje okno. Bojím sa a potrebujem, aby mi niekto pomohol. Aby ma niekto upokojil. Postaral sa o mňa. Je mi zle. Asi odpadnem,“ perfektne zahrá nevoľnosť a odpadne na Emminu posteľ s rukou na čele.

            Emma iba prevráti očami: „Vieš, možno by z teba nebola zlá herečka, ale musíš na sebe ešte popracovať.“

            „Herečka!“ Amelia pohŕdavo odvrkne a nevoľnosť ju hneď prejde.

            „Oceňujem, že máš tú ruku položenú na čele a nie na mojej posteli. S niečou krvou na perine by sa mi asi nespalo najlepšie,“ Emma bezstarostne poznamená a otočí sa, aby dočiahla na svoju skriňu.

            „Krv?! Krv?! Kde, aká krv?!“ Amelia vyskočí a najprv si prezrie Emminu posteľ.

Keď tam však nič nevidí, v sekunde presunie pohľad na svoje ruky. O chvíľu jej zrak padne na jej dlaň a z toho pohľadu znovu odpadne naspäť na Emminu posteľ. Emma sa za ňou otočí, keď počuje ako dopadne na posteľ.

            „Lepší výkon, ale stále to nie je perfektné,“ sadne si vedľa nej, ,,neverím ti, že si naozaj odpadla, takže sa toľko nesnaž.“

            Slečna Amelia odrazu otvorí oči: „Je to hrozné! Ja som perfektná vo všetkom, čo robím! Ako ma môžeš toľko urážať?! Vieš niekedy prejaviť aj nejaké uznanie, alebo sympatie?!“

            „Ale iste, že áno, slečinka,“ Emma jej chytí dlaň a začne ju obväzovať kusom látky, ktorý zobrala zo skrine, „obväz je v obývačke a rodičov nechcem zobudiť, ak ešte náhodou spia, takže ti musí postačiť aj látka.“

Amelia sa najprv preľakla, ale keď si uvedomila, že jej Emma obväzuje ruku, upokojila sa.

            „Momentálne, ale v tejto miestnosti nie je nič, čo by si zaslúžilo moje uznanie, vieš,“ Emma sa pousmeje, keď Amelii obviaže dlaň.

            „Mohla by si sa aspoň na sekundu správať slušne?! Aj keď som mladšia, mala by si mať voči mne rešpekt!“ Amelia sa posadí a zakričí.

            „A ty máš v sebe aspoň kvapku pokory? Zatiaľ som si totiž nevšimla,“ Emma jej odpovie.

            „Vieš čo? Vieš čo?!“ Amelia sa nadýchne a chystá sa povedať niečo vážne dôležité.

            „Čo?“ Emma sa spýta.

            „No, nič!“ Amelia si vydýchne.

            „Jáj,“ Emma prikývne, ,,veď jasné.“

            „To som rada, že ti to je jasné!“ Amelia odvrkne.

            „Ja som rada, že si rada, že mi to je jasné,“ Emma povie pokojne.

            „A ja som rada, že si rada, že ja som rada, že-“ Amelia sa odmlčí, ,,no, to je jedno!“

            „Ďakujem,“ Emma zrazu povie.

            „Ďakujem?! Za čo?!“ Ameliu to rozruší.

            „No ty, ty máš povedať ďakujem za to, že som ti obviazala ruku. Aspoň to tak slušné správanie vyžaduje. U nás, teda,“ Emma jej to pokojne vysvetlí.

            „Vieš čo?!“ Amelia zvýši hlas.

            „No, čo?“ Emma sa opäť spýta.

            „Čo no? No, nič predsa! Ešte stále!“ Amelia frustrovane zvolá.

            „Jáj, tak nič. Možno nabudúce,“ Emma podotkne a Amelia prikývne.

Zrazu ich konverzáciu, ale preruší cupkanie nôh v papučiach, ktoré mieria k Emminej izbe.

            „Ticho!“ Emma rýchlo zlezie z postele, potiahne Ameliu za zdravú ruku a začne ju strkať pod posteľ.

            „Čo to robíš?! To je také potupujúce! Pomoc!“ Amelia začne kričať, ale potom už do izby vojde Emmina mama.

            „Čo sa to tu deje, mladá dáma?! Už toho bolo dosť! Už hodinu počúvam nejaký hluk, ktorý prichádza z tvojej izby!“ začne pošepky nadávať Emme, ktorá klačí pri posteli na mieste, kde je schovaná Amelia.

            „A prečo tu máš takú zimu?“ mama sa pozrie smerom k oknu v Emminej izbe, „ty si rozbila okno?! A to ako sa ti podarilo?!“

            „Prepáč, mami. Nechcela som vás zobudiť, ani rozbiť okno. Vonku boli nejakí netriezví ľudia a hodili do okna kamene. Tie som už vyhodila von, ale to okno som ešte neopravila,“ Emma zaklame najlepšie ako to vie.

            „Grázli! No, super! Čo, ako teraz?“ mama začne lamentovať.

            „Pane na nebesiach! To vyzerám tak zle?!“ spod postele sa ozve Ameliin zhrozený hlas a mama sa otočí na Emmu.

            „Prosím? Ako to s tým súvisí? Čo to bolo?“ spýta sa.

            „No, vyzerám strašne zle. Asi to bude tou zimou,“ Emma zaklame a kolenom drgne do Amelie pod posteľou.

            „Vieš čo, choď si ľahnúť do Anninej izby, toto vyriešime ráno. Teda, neskôr ráno, keďže už teraz sú takmer dve hodiny ráno,“ mama Emmu zamrazí pohľadom, „dobre? Zamkni za sebou.“

            „Jasné, mami, pôjdem. Len si vezmen so sebou nejaké veci,“ Emma sa na mamu usmeje, a tá odíde z izby.

            Amelia sa po jej odchode vyhrabe spod postele a Emma si vydýchne.

            „Vyzerám fakt zle, ach jaj, to je hanba! Namiesto vlasov mám na hlave hniezdo pre škovránkov!“ Amelia začne lamentovať, keď v ruke drží zrkadielko, ktoré našla pod Emminou posteľou.

Emma sa na ňu pozrie, no neodpovedá jej, iba na ňu bez slova hľadí a pôsobí pasívne agresívne. Má na tvári bezemočný výraz so zúženými očami, no aj tak stále pokojne pôsobiaci.

Chvíľu nastane v izbe ticho.

            „Ďakujem,“ asi o desať minút sa znovu ozve Amelia, i keď je vidieť, že sa premáha, aby to povedala.

            Emma neodpovedá, a tak Amelia pokračuje: „Je to všetko moja vina, však?“

Pôsobí celkom utrápene, unavene a sklamane, ale od Emmi sa dočká iba prikývnutia hlavou s malým, spokojným úsmevom, keďže jej Amelia konečne potvrdila, že mala celú dobu pravdu.