Štvorfarebný zázrak

Bola vtedy jar… Prechádzala som sa po parku na Starej ulici a čítala som knihu. Nebola to hocijaká kniha, no jedna z mojich najobľúbenejších zbierok básní. Ich autor mal skutočne nádherné básnické cítenie. Mala som rada jeho básne. Boli o kráse v jednoduchostiach, o všedných nádherách a starostiach každodenného života. To, že neboli vždy optimistické mi vôbec neprekážalo. Naopak, inšpirovalo ma to k tomu byť lepším človekom. Byť sama sebou a bojovať za to, po čom túžim. Vďaka nemu som vedela, že mám vždy možnosť vybrať si. Vybrať si či žiť naplno, alebo iba bez duše prežívať. A keď som si prečítala jeho román Vidiecka hrdinka, vedela som aj to, že je nadmierne talentovaný spisovateľ. Hoci mi ten román prišiel nedokončený a skutočne aj bol, čítala som ho rada. Túžila som iba po tom nahliadnuť mu do mysle. Nič viac. Iba vedieť, akými očami hľadí na tento svet… Matthew Hyghton.

Ako som sa znovu strácala vo veršoch z básne Zdanlivý zázrak, začula som dve panie, ktoré sedeli na lavičke a rozprávali sa o tom, ako budú meškať na besedu, ak hneď teraz nevyrazia. Išlo o besedu Matthewa Hygthona a ja som vedela, že to je šanca, ktorej sa mám chopiť.

 

Možno to bol ten častý očný kontakt, možno vôňa jarných kvetov, neviem.  Možno jarné obdobie plné rozkvetu a života. A možno jednoducho to, že som bola príliš zaujatá na to, aby som držala jazyk za zubami.

            „Vidiecka hrdinka je spomedzi všetkých tých kníh, ktoré som napísal, jedna z mojich najobľúbenejších. Na to množstvo ľudí reaguje, akoby som povedal najväčšiu hlúposť na svete. Veď hlavná hrdinka je predsa žena a ja som muž,“ hovoril tak pútavo, akoby mi prehováral priamo do duše, ,,možno sa im zdá jej silná osobnosť málo ženská. Alebo im to príde tak, že je až príliš sebestačná a nie je jej dobrý ani boháč, ani prostý remeselník. Možno nie, neviem. No nie každý má guráž povedať nie, keď sa mu niečo protiví, či odhodlanie predierať sa pomedzi všetky tie odsudzujúce pohľady, len preto, že sa rozhodol dosiahnuť to, po čom túži zo všetkého najviac…“                    „Pravdu povediac, ani ja na to nemám vždy síl. A i keď áno, v situácii, v akej bola ona, v tej by som sa už zrútil,“ zasmial sa tak pokojne, až som sa prichytila pri tom, ako sa usmievam aj ja, „ale ona to nespravila. Ak aj stratila všetko odhodlanie, prinútila sa k tomu znovu ho v sebe objaviť. Bola silná. Taká silná, že ani ja by som ju nikdy neporazil. Inšpiratívna. Iná. Svojská. Krásna. Až by som si myslel, že som sa do nej zaľúbil…“

Znovu sa zasmial a publikum sa k nemu hneď pridalo. Smialo sa, ale on zrazu stíchol. Odmlčal sa a zahľadel sa na zadnú stenu útulného kníhkupectva, v ktorom sme všetci stáli.                          

             „Taká, ako sa v dnešnom svete ani nevidí, dámy… a je to škoda,“ chvíľu som mala pocit, že pohľad upriamil na mňa, a to očami, akoby tie slová venoval práve mne, a akoby čakal, že ja ho z tohto omylu vyvediem.

Nechápala som, o čom hovorí. Vidiecka hrdinka bola vždy jeho najlepšia postava. Hoci to často nehovorím, pretože sa potom cítim ako sebec, keďže sa na mňa, až príliš výrazne podobá, mala som ju najradšej… Bola taká nepochopená ako ja, a ani jej to nevadilo. Presne ako mne. To zo mňa medzi tunajšími dámami a slečnami robilo ešte väčšieho mimozemšťana. A v tom som viac nedokázala potichu načúvať…                                                                                                     

              „Ste si tým istý, pán Hygthon? Poznáte na tomto svete každú ženu? Prehodili ste slovko s každou ženou v tomto mestečku? Určite nie. No, aj tak ma rozčuľuje, ako žiadny človek neverí tomu, že postavy z románov nie sú len výplodom autorovej fantázie. Že aj tie sú inšpirované ľuďmi, zvieratami, vecami, či činmi, s ktorými mali spisovatelia počas života dočinenia,“ tie slová sa mi z úst vysypali, „všetci o tom čítate, všetci hovoríte, ako veľmi vás to inšpiruje. Ako veľmi by ste túžili po tom mať život ako vaše obľúbené postavy.“                               

               „Ale, čo z toho? Čo z tej túžby, keď ani jeden z vás sa nezobudí ráno a nezamyslí sa nad tým, že ten deň by bol možno váš posledný a na jeho konci by ste už nemali šancu zmeniť to, čo ste neurobili, keď ste mohli? Nikto, totiž nemá guráž postaviť sa tomu ubíjaniu, ktoré tento svet poskytuje. Už ani rozkvitnuté kvety vám nie sú dobré. Ani úsmev vám nestojí za jeho opätovanie. A všetko čo urobíte, ak sa náhodou aj nájde nejaká vidiecka hrdinka je to, že sa na ňu pozriete, akoby spadla z jahody! Pán Hyghton, nie je to tak?“

Uvedomovala som si tie pohľady, ktoré na mňa hľadeli s absolútnym pohoršením. Ale cítila som aj také, čo počúvali, a tak som prúd svojich slov nezastavila.                                              

                „Uprostred zložitého a vyčerpávajúceho sveta sa Vidiecka hrdinka tešila z maličkostí, a to aj keď jej niekto podlomil kolená. Stála si za svojimi dôvodmi, pretože vedela, že to najkrajšie je to najjednoduchšie. Aj keď to ostatní nechápali, nezáležalo jej na tom. Pretože práve to, že sa nikto netešil tak ako ona, a to, že nikto nesmútil tak ako ona, ju robilo ešte silnejšou,“ povedala som, a už som sa postupne upokojovala, „to, čo asi nikto z jej okolia a tipujem, že ani z čitateľov nepochopil bolo, že ich narážky a ohovárania jej dovoľovali rásť. Spoliehala sa na seba, a to bolo to, čo nikto iný nerobil, pretože boli všetci príliš zbabelí a povrchní…“

Po mojich slovách si doteraz pamätám výraz, ktorý sa mu zrazu objavil na tvári. Usmial sa, ako keby našiel niečo, čo hľadá už doslova niekoľko rokov, a práve mu odľahlo, pretože to bolo priamo pred ním… Následne povedal, už iba niekoľko slov.                                               

                ,,Inšpiratívne… unikátne… krásne… Ďakujem za myšlienky, slečna. Áno, máte pravdu a…“ na chvíľu sa odmlčal, no s úsmevom, ,,bol by som rád, ak by ste mi spravili takú česť a zopakovali mi ich znovu…“

To bol môj jarný zázrak. Ešte v ten deň sme zostali v kníhkupectve, a keď všetci odišli, rozprávali sme sa. Spočiatku to bolo najmä o literatúre a dostali sme sa aj k tomu, že píšem aj ja. Dostala som neopakovateľnú šancu nahliadnuť mu do mysle a využila som ju naplno. A bolo pre mňa až šokujúce, ako rýchlo ju prepojil tou mojou.

Nechcela som tak rýchlo podľahnúť jeho očarujúcemu intelektu, jeho nádherným myšlienkovým pochodom, jeho láske k literatúre, jeho pochopeniu pre mňa… Jeho šarmantnému úsmevu, hlbokým usmievavým očiam… Tomu, ako znie jeho hlas, keď rozpráva nejaký príbeh. To som nebola ja. Ľuďom som nedôverovala, nikdy som nepatrila k členom veľkých skupín kamarátov. Len tak hocikto ma o niečom nepresvedčil, ak som tomu neverila ja sama… Ale tak ako kvitli kvety vonku v tráve a tráva sa zelenala, moja náklonnosť k nemu rástla, a i keď som sa tomu bránila ako dlho som mohla, kráse tých kvetov som neodolala…

Vykvitla… naša láska… a štyri jarné mesiace úplne stačili na to, aby sa ukázala vo svojej farebnosti. Aj vtáky v korunách o tom štebotali. Aj o tom, že slávny Matthew Hyghton našiel svoju Vidiecku hrdinku, a že ju miluje presne tak, ako miluje svoju postavu.

Nemal to rád. Nechcel, aby ma ľudia porovnávali s jeho ženskými hrdinkami. Tvrdil, že to vôbec nie je tak, že by ma miloval tak ako svoju prácu, že to sú dve neporovnateľné veci. Vedela som, že by si nikdy nedovolil vložiť mňa a jeho prácu do jednej vety, ak by išlo o to, čo preňho znamená viac. Iba to nevedel dávať najavo. Bol v tom celkom nešikovný… hanblivý, ale roztomilo. Bolo to smiešne, ale tak milo.

 

Slnko začalo viac žiariť, zrážky prichádzali čoraz menej, kvety na stromoch a kríkoch sa menili na plody a plodný bol aj vývoj nášho jarného zázraku.

Nikdy vo svojom živote som sa nesmiala toľko, čo práve v to leto. Strávili sme ho skoro celé spolu. Matt sa rozhodol na pár mesiacov prerušiť písanie a dovolenkoval. Ešte aj dovolenku si predstavoval presne tak ako ja; Čítali sme romány, novely, tragédie, básne a tvorili sme svoje vlastné. Pamätám si to úplne presne. Vymysleli sme jednu drámu, asi pätnásť básní a tri romány. Všetky sa mi páčili. Takisto si zapísal to, ako som si predstavila pokračovanie Vidieckej hrdinky. Ale to nebolo všetko, išli sme totiž spolu na dovolenku. O mieste rozhodoval on, hoci som protestovala. Nakoniec som sa dala presvedčiť a potom, čo som zistila, o aké miesto ide, neľutovala som ani sekundu.

Išli sme na miesto, kde som vždy chcela ísť a nevedela som, že tam aj patrím. Rodná dedina Vidieckej hrdinky bola pre mňa niečo ako raj na zemi a nikdy by som nebola dúfala, že sa tam aj dostanem. Ale ako už od prvej výmeny pohľadov v kníhkupectve, vedela som, že s Matthewom Hyghtonom sa aj príbehy z románov stávali skutočnými. Aspoň som si myslela. Stáli sme na lesnej ceste pri poli.                                                                                    

            ,,Pamätáš si tú scénu s vozíkom na seno bez sena, však?“ usmial sa, keď sme sa pozerali na tú nekonečnú plochu plnú zasadených slnečníc.

            „Iste, že si ju pamätám. Ja si vždy pamätám všetko podstatné,“ úsmev som mu opätovala.

Zasmial sa a pokračoval: „Presne tu sa tá scéna odohrávala. A keď som tu tak sedel v tráve a písal, vieš čo mi napadlo?“

Čakal na to, čo poviem, a ako keby vedel, že presne odhalím to, na čo myslel. Skúsila som odpovedať a tipnúť si to, čo mi našepkávala moja ženská intuícia.

            ,,No, keby som tu ja pri písaní sedela, viac ako nad príbehom by som rozmýšľala nad tým ako krásne, hoci ťažko by sa tu žilo. To prostredie je také nádherné, až mám pocit, ako keby sme ani neboli na poli, no v oáze plnej pokoja a obyčaju,“ priznala som a očarene som hľadela na tú panorámu ako zo sna.

            ,,Presne tak,“ úsmev mu z pier nezmizol, pristúpil ku mne bližšie a chytil ma za ruky, „a určite vieš úplne presne aj to, kde touto otázkou mierim.“

Netrpezlivo čakal, kým odpoviem a ja som snažila samú seba presvedčiť o tom, že by mohla byť pravda to, na čo som vtedy myslela. 

            ,,Sem sa spolu presťahovať?“ jazyk sa mi rozuzlil skôr, ako som si to premyslela.

            ,,Viem, že je to narýchlo a možno je to niečo, čo by si v živote nechcela zažiť. Úplne kľudne, ak nechc-“ svoje slová nedokončil, pretože som ho prerušila.

            ,,To nemôžeš myslieť vážne! Samozrejme, že chcem!“ div, že sme nespadli na zem, keď som ho objala.

            Jeho tajuplný úsmev sa zmenil na radostný a so smiechom povedal: „Začneme stavať už toto leto, čo povieš?“

Ten moment bol ako letný vánok, ktorý ma hrial pri srdci. Ba čo viac, bol to ten najsladší plod jablone.

Stavbárske práce začali o mesiac neskôr a sama som nechápala, ako sa mu to všetko podarilo zorganizovať tak narýchlo. 

Ale presne tak ako som to tušila, veci sa skomplikovali. Všetko bolo také dokonalé, pretože sa nám darilo, no to bolo predtým ako začali byť novinári zvedaví a zaujímalo ich, prečo slávny autor už 5 mesiacov nevydal ani jednu poviedku. Ja som vedela, že na niečom pracuje, no z tých listov papiera, ktoré obsahovali nevydarené pokusy a boli vyhodené v koši som nikdy nič nevyčítala. Popri stavbe, ktorá išla hladko sa jemu nedarilo písať. Vedela som aj to, že to bolo preto, že mu neunikol ani jeden článok v novinách. Nikdy. 

Novinárov neznášal, ale noviny čítal, pretože chcel vedieť, aké klamstvá o svojom živote bude musieť vyvrátiť najbližšie. No bolo vidieť, že čítať o jeho náklonnosti ku mne nebolo preňho nič príjemné. O to viac, že nikdy ani nespomenuli moje meno, ale nazývali ma „Vidieckou kráskou, ktorá poplietla jej autorovi hlavu“, alebo ,,Vidiecka hrdinka ničí Hyghtonovi kariéru“. Čoraz častejšie sa na mňa obracal s otázkami o Vidieckej hrdinke a o tom, čo si myslím, že by v danej situácii urobila. Ostatní mi hovorili, že je na nej závislý, a že pre neho znamená viac ako ja. Že by sme spolu neboli, keby som mu ju nepripomínala. Ja som však tušila, že to bolo všetko spôsobené únavou, stresom a nedostatkom múzy. Snažila som sa mu pomôcť, a o to viac, že počas stavania sa znovu začal naplno venovať práci. Na stavbu som odvtedy dohliadala ja. Ak jeden z nás nebol na stavbe, väčšinu času sme trávili v mojom dome na okraji mesta. 

Ale v druhej polovici jesene sa začínal ukazovať čoraz menej a tvrdil, že na stavbe sú nejaké problémy, a tak tam nemám kvôli bezpečiu radšej chodiť. Vedela som, že mi nehovorí pravdu, ale chcela som mu dopriať čas. 

V deň, keď som sa s ním o tom však chcela porozprávať, som nedostala šancu. Ani minútu času na jeden dialóg! Keď som sa poobede vrátila domov z práce, našla som na písacom stole odkaz:

 

Unikátna, taká to bola žena. Bola svojská, silná a tvrdohlavá. Miloval ju a vedel, že krajšiu ženu nikdy nestretne. Aj ja som miloval. Túžil byť po jej boku každú voľnú chvíľu a načúvať jej hlasu. Aj ja som po tom túžil. Hľadal hrdinku, ktorá sa nebojí ani vlastného strachu. Aj ja som hľadal. Našiel ju, no ona sa mu dobrovoľne presýpala pomedzi prsty. Aj ja som našiel. Ale vzdal som sa.

Som zbabelý a viem to veľmi dobre. Na mojom mieste by si Ty ďalej bojovala a kvôli Tebe aj ja. Ale práve spisovatelia sú tí, ktorí sa občas strácajú v tom, čo je skutočnosť, a čo je iba výplod fantázie. V tomto rozpoložení som sa ocitol aj ja. Či som miloval iba myšlienku, že sa podobáš žene, ktorú som vždy dúfal, že raz nájdem? Alebo som naozaj miloval teba, pretože si nezaslúžiš nič iné? Neviem… Ale s istotou tvrdím, že si zaslúžiš viac ako som ja.

Odchádzam presne tak ako padajú na jeseň listy,

a tak ako pôda zamŕza, keď sa jej dotkne prvý mráz.

 

Ďakujem. Navždy budeš mojou súčasťou, Ty hrdinka z kníhkupectva.

 

Matt

 

Tak toto ma vytočilo! Áno, poviem vám pravdu! V ten deň by som bola schopná zastaviť koč s koňmi holými rukami. Prečo odišiel bez toho, aby sme sa o tom porozprávali? Vždy sme sa o všetkom rozprávali. A ten dom? O tom nič v odkaze nepísal. Vyčítala som mu toľko vecí, a pritom som vedela, že to spravil len preto, že bol zmätený. Asi mal strach. Lenže o svojich problémoch nikdy nehovoril nahlas.

Dni potom som chodila na stavbu, no tých dní nebolo veľa. Každým dňom tam ubúdali remeselníci a vždy, keď som sa snažila ich nejako usmerniť, povedali iba toľko, že bola výstavba prerušená. Nemala som možnosť, vôbec žiadnu. Nemohla som protestovať, pretože už viac nebol ani stavbyvedúci. Bola som naštvaná, smutná a po prvýkrát som sa cítila… porazená. Matthew Hyghton sa mi odvtedy neozval, ani nedopovedal na moje listy. Presťahoval sa. Nenávidela som sa za to, že som to nepredpovedala. Po prvý raz vo svojom živote. Vždy som mala až nadpriemernú intuíciu, ale s Matthewom sa stratila pravdepodobne už vtedy, keď som s ním zostala v kníhkupectve po besede…

Po zvyšok jesene som sa vracala k polu, kde mál stáť môj dom s Matthewom Hyghtonom…

Vždy som mala jeseň rada, pretože bola ako vystrihnutá z nejakej dobrej knihy. Listy padali, zelená sa menila na žltú, na oranžovú, červenú, až sa zmenila na hnedú. Odjakživa som túžila po tom nájsť niekoho, kto pochopí, že aj príbehy sa môžu stať skutočnosťou. Síce v realistickejšom prevedení, ale chcela som nájsť niekoho, kto porozumie tomu, že my sme hrdinami svojich príbehov, a že nejestvuje iba jedna Vidiecka hrdinka, ale niekoľko. Hrdinkou a hrdinom môže byť hocikto, ak chce. Matthew Hygthon mi to splnil a daroval mi ešte oveľa viac… Ale bol to opäť iba zdanlivý zázrak.

 

Listy na pôde primŕzali, krajina sa začínala zahaľovať pod bielu prikrývku, a ja som sa stále vracala na vidiek, akoby som tam mala nájsť nejakú útechu.

V jeden deň som stála pri poli a dostať sa tam, to bolo vtedy obzvlášť náročné. Šmýkalo sa, a práve vtedy aj snežilo. Mala som rada sneh a vlastne mi vtedy ani nevadil, pretože som túžila po tom vidieť ten dom, ktorý kedysi rozkvital na letnej pôde, a potom na jeseň akosi osamel… Stratil základy, na ktorých bol vybudovaný – lásku. A keď som sa tam postavila v zime, už aj navonok vyzeral, akoby sa oň niekto niekoľko mesiacov nestaral. Možno sa mi to iba zdalo, pretože sme ho opustili koncom novembra a ja som tam stála akurát v predvianočnom období.

Hľadela som naň a túžila ho spod tej námrazy vyslobodiť teplou náručou, avšak moja náruč nebola viac teplá. A presne vtedy, keď už som sa chystala k nemu vykročiť bližšie, začula som rýchle kroky. 

Akoby niekto bežal po tom primrznutom snehu. Otočila som sa a neverila som tomu, čo vidím. Stál tam on, a to s utrápeným výrazom.

Nevedela som, čo povedať. Iba som sa naňho pozerala a zamŕzala ho pohľadom.

            „Predtým ako niečo povieš… Som blázon! Som absolútny zbabelec! Nezaslúžim si ťa, viem. Nemal som ťa opustiť, viem. Nemal som ti napísať ten hlúpy odkaz! Mrzí ma to! Viem aj to, že jedno „prepáč“ to nevynahradí,“ rozprával rýchlo a ja som nemala šancu sa ozvať, „no iba som ti prišiel povedať toľko, že ty nie si Vidiecka hrdinka, si hrdinka, ktorá vyhrala nad ňou, aj nad tým mužom, ktorý si ju vo svojej knihe vysníval. Si nereálne nádherná bytosť zvonka aj zvnútra. Si nenahraditeľná. Ľúbim teba, nie ju. Bez teba nevidím na svete ani skutočných hrdinov, vidím iba samých zlosynov. A vedel som, že ťa tu nájdem, pretože ty sa nevzdávaš a ja som sa rozhodol, že aspoň raz to nevzdám ani ja, ak budeš po mojom boku ty a dáš mi druhú šancu.“

Chcela som mu vynadať, chcela som mu povedať, aký zbabelý bol, a že mi napísal iba odkaz, a tak ďalej. No on, akoby to vedel a prvými slovami sa za to ospravedlnil. Rozbehla som sa za ním a vrhli sme sa do tuhého objatia.

            Keď sme ho prerušili, usmiala som sa naňho: „Ten odkaz bol napísaný pekne.“

Zasmiala som sa a bola som šťastná, že on sa ku mne pridal s tým svojím hrejivým smiechom.

            ,,A za ostatné ti vynadám neskôr,“ neodpustila som si poznámku, no moje slová znovu iba spustili smiech z našich hrdiel.

O rok vydal pokračovanie Vidieckej hrdinky a ja som bola prvá, ktorá ju čítala. Moja obľúbená hrdinka si našla toho správneho muža, a po tých niekoľkých pokusoch v prvej časti ho konečne aj prijala. Aj ja som vydala knihu, tú som nazvala Štvorfarebný zázrak.

 

Aj teraz večer, so šedinami, sedíme s manželom pri vianočných svetlách a čítame knihu Vidiecka hrdinka – Takto dopisujem svoj príbeh.