,,Zármutok znesieš sám, ale o radosť sa musíš podeliť.“ Elbert Hubbard
(Úvaha)

           Aj myšlienka ďalšieho inteligentného človeka sa s týmto názorom zhoduje: ,,Smútok sa o seba postará, ale aby ste pocítili plnú hodnotu radosti, treba si ju s niekým rozdeliť.“ Tu sa naskytuje otázka: zármutok aj radosť, posilňujú našu ľudskosť, ale ako s týmito emóciami narábať?

               Keď vidím tieto múdre slová, nútia ma zamýšľať sa nad tým, či s nimi súhlasím... Človek je komplikovaná bytosť; hrdá, ale aj veľmi citlivá. Bytosť múdra, no aj hlúpa. Hľadáme teplú náruč, ale zároveň sme zahľadení do seba. Túžime po tom, aby nás niekto vypočul, myslím si však, že pritom nenačúvame dôkladne... Toto všetko sa v nás odohráva, aj keď sa radujeme, alebo smútime. Čo vtedy robiť? Vykričať to do sveta, alebo to dusiť v sebe? Podľa môjho názoru sú obidve možnosti viac než akceptovateľné. Práve preto si dovolím s myšlienkami oboch vážených ľudí, nie úplne súhlasiť. Je na každom z nás, či chceme s ľuďmi zdieľať naše emócie, alebo sa s nimi vysporiadať sami, nech sú pozitívne, alebo negatívne.

                Avšak, som schopná sa nad týmto zamyslieť aj úplne inak. Podľa mojej mienky je radosť jednou z najkrajších ľudských emócií. Je čistá a úprimná. Šťastný človek je schopný čohokoľvek; preliezť hory a preboriť sa cez močiare. Nestráca nádej, má odhodlanie a silu dosiahnuť nemožné. Myslím si, že máva vtedy pocit, že mu nič nechýba k absolútnej spokojnosti, a to je nádherné... Na chvíľu zahodiť všetky starosti a sebavedomo kráčať vpred býva niekedy presne to, po čom my ľudia pátrame a v dnešnej dobe občas ťažko nachádzame.

                Takisto by som chcela vyzdvihnúť smútok. Emóciu, ktorá má na tomto svete tiež svoje miesto, a to dôležité. Väčšina z nás ju nevyhľadáva, je to pre nás prirodzené. Ja to však cítim trochu inak. Znie to zvláštne, keď poviem, že nešťastie vo svojom živote chcem mať... Nechcem, no taktiež by bez neho môj život nebol takým, akým je. Aspoň mne sa zdá, že nešťastie je cesta k šťastiu a radosť prenecháva za sebou cestu smútku. Striedajú sa a vymieňajú, čím sceľujú našu životnú cestu a dokazujú ľudskú citlivosť.

               Podľa mňa v živote potrebujeme zažiť všetky emócie, ktoré niekto taký maličký ako je človiečik môže v tomto vesmíre cítiť. Mienim tým to, že radosť je nákazlivá, no v tom najlepšom slova zmysle. V každom z nás prebudí všetky zmysly a zrýchli tep, a to všetko nám ponúka miesta, na ktoré sme nikdy netušili, že môžeme zájsť, smery, o ktorých sme nevedeli, že existujú, prebudí nás. A možno práve to je to, čo človek po našom boku práve potrebuje. Ten človek, možno práve prežíva jedno z najhorších období vo svojom živote a jeden úsmev, či vtip môže uňho prebudiť úplne iný uhol pohľadu a dodať mu silu. Empatický a všímavý človek možno považuje za svoju povinnosť deliť sa o radosť, a to je naozaj šľachetné.

               Možno nie každý, však má tú schopnosť sa vhodne a účinne rozdeliť s radosťou. Práve preto, to ja osobne nevnímam ako povinnosť, no ako veľmi láskavý skutok. Smútok, alebo hnev, podľa mňa dokáže človek zvládnuť sám. No, aj to môže byť pre niekoho ťažké, a preto si myslím, že v takom prípade je rozumnejšie a ohľaduplnejšie sa o tom s niekým porozprávať. Vyliať na niekoho ochotného všetky svoje starosti, no nie ich špliechať na každého, kto prejde okolo.

                Takže, ako narábať s týmito dvoma pocitmi? Povedala by som, že s rozumom a mierou. Oni sa dopĺňajú a dávajú spolu väčší zmysel ako osobitne. Jeden z ďalších rozumných ľudí povedal, že utrpenie, to je i život, aké potešenie by v ňom bolo bez utrpenia? To moju odpoveď na túto otázku, dokonale vystihuje.