Táto ulica mi je známa...
(Umelecký opis)

            Nemusí slnko svietiť, aby mi ten pohľad vždy zobral dych a nahrnul krv do žíl. Či prší, a či mrzne, vždy keď vkročím na tú ulicu, je to akoby som nikdy ani neodišla a cítim sa slobodná a pokojná.

              Ulica, no skôr malebná ulička, ako z románu vystrihnutá. Vedie k nej dlhá cesta v lone zelených húštin a krovia. Už len tam sa cítim, ako keby som vstupovala do môjho malého raja. Žiarou slnka zaplavené polia. Pasúce sa ovečky a kozičky. Čerstvý vzduch prúdiaci mi pomedzi vlasy. Znie, pôsobí to všetko ako sen, no ono to i taký malý splnený sen je. A keď sa už cesta zužuje a vytáča do pravej strany, moje myšlienky mi pripomenú spomienky na všetky tajomstvá, čo táto ulička skrýva. Aj na tú krásu, ktorou v mojich očiach prekvitá.

               Nie sú moje predstavy skreslené? Niekoľko domov po oboch stranách jej, napravo šuštiaci potôčik a vľavo skromné domy s neveľkými záhradkami. Možno to je iba všedná dedinka, lež v mojich ušiach aj ten potôčik šuští upokojujúco, tie domy sú pre mňa stelesnením tajuplných príbehov, a tie záhrady prekvitajú tými najkrajšími kvietkami.

               Za tými domami sa rozprestierajú šíravy a diaľavy lesných hájov, za ktorými každý deň čaruje slnečný svit. I bez toho svetla sú očarujúce, majestátne sa týčia nad všetkými obyvateľmi aj ich príbytkami. No, len čo tá žiara vykukne spoza ich korún, hanbím sa a cítim sa drobno. Hľadím na tú pôvabnosť spred potoka, vdychujem ten neopotrebovaný vzduch a načúvam tej temer nepostrehnuteľnej melódii uzučkého potoka za mnou. Vtedy, v tých momentoch si uvedomím, že som tam, kde mám byť.

               Hoci tichučko každý deň ona prežíva, i tak neprestajne žije. Susedské aj rodinné vzťahy rieši, nedostatok miesta na autá, aj na ľudí. Mení sa, každý deň je iná, ale jej duša už roky je taká istá, obyčajná… Sused vedľa pravidelne psa venčí, sused oproti neprestajne uvažuje o tom, ako rozšíriť svoj pozemok a susedky sedávajú každé poobedie pred domami, klebetiac o veciach nových i starých. Jastraby a čierne bociany poletujú z hniezda na hniezdo. Roháče a vážky spestrujú denné hodiny. Ibišteky biele aj fialové sú pre ňu neodmysliteľným a nedomysliteľným doplnok. 

              Ach, a tie polia okolo… Čo k ním dodať? Už len pohľad na ne a cítim sa poníženie, kvôli ich nedocenenej nádhere. Z toho pohľadu sa vo mne prebudí dieťa a mám chuť do nich skočiť, len tak sa poprechádzať a zablúdiť.

              Podvečer, večer, noc - ani tieto chvíle nie sú len obyčajnosťou. Ochladzuje sa. Stmieva sa. Nočné tvory sa prebúdzajú. Lenže ja nemám z nich strach. Naopak, cítim sa ešte prebudenejšie a spokojnejšie. Čakám a viem, že sa dočkám toho mesačného svitu, ktorý vždy prehĺbi moje zmysly. Kroky predbiehajú môj úsudok a ja valím sa tmou, ulicou dlhou a nečujnou. Tá spočiatku večera bdie, pretože ľudia pri ohníku a grile v záhrade jej nedajú spať. Ale keď sa utíšia, i ona následne usína a v tej najhlbšej noci, o tej najtemnejšej hodine s tichosťou zaspí. Ja však oči nezatvorím, ba ani viečka nezaklopím, lebo tam hore na oblohe, mesiac ligotajúcimi sa hviezdami obklopený je a obloha sa rozostiera. Skúmam ju, som okúzlená a počíta, súhvezdia na jej vzorke. Kde inde dostane sa mi takej šance?

                Dýcha históriou táto ulica moja milá a učí ma ako vnímať, ako prijímať, nohlavne dávať. Predo mnou po nej kráčali mnojí, a to tam ani chodníček nebol… Nejazdili autá, ale ľudia s fúrikmi navštevovali susedov a pýtali si mlieko a vajcia, ktoré doma akurát nemali.Alebo žiadali výpomoc pri zveľadovaní svojich domovov. Cítim to aj dnes a je to občas, akoby ani storočie neprešlo. Akoby ľudia ešte vždy v jednoduchostiach pôvab nachádzali…

                 Ľúbezná je táto ulička, stromy rašia i na jeseň a slnko hreje i v zime. Mám ju vrytú v pamäti od malička. Je súčasťou mňa, rastiem spolu s ňou a viem, že to sa nezmení, ani keď už budem posedávať na nej s dámami a na hlave budem mať šediny.