ZIMNÁ CESTA HREJIVÁ

Hoci možno vločka na nose ma nepošteklí

a snehuliaka možno nepostavím,

aj tak moje srdce plameň lásky zachváti.

 

Ľúbosť čistá ako sneh,

radostná ako roľničky zvuk znie.

Možno sa každý rok opakuje, ale nech.

 

Nech aj každý rok sa usmievam takisto,

nech aj vonku nie je sneh, iba hmlisto.

Nech aj necíti každý to, čo ja,

som najšťastnejšia vždy, keď zimné noci vystúpia z môjho sna.

 

Chladné a mrazivé možno sú,

či krátke dni či dlhé noci sa striedajú.

Či sa všetko vlečie akosi pomaly,

vždy trpezlivo vyčkám na teplé zimné nádhery.

 

I ten mráz na okne je pre mňa perinou,

líca rád štípe, no nie je plameňa môjho vnútorného hasičom,

teplý dych vo vzduchu mi je dôkazom.

 

Iní nech aj zimu vítajú len do Vianoc,

nech potom je pre nich zvyšok únavou,

hrejivý plameň v mojom vnútri aj po decembri má moc.

 

Má moc, kým nepremôže ho jarná noc,

hreje, kým nevystrieda ho slnka lúč.

Takto k teplu môjmu zima drží kľúč,

takto ju milujem, jedna z mála som aj hoc.

 

Krajina pod bielou hmlou,

dovidieť len do pár metrov,

prečo však trpieť pre víziu hmlistú?

Veď s ňou či bez nej srdce svoju jasne pozná cestu.

 

Pozná cestu, ak ju nachádzať chce,

ak práve v mraze teplo rozdáva nezištne.

Pozná cestu, ak úsmevne i krajina ukáže mu smer,

ak dá mu istotu v slovách: "Ver!"