Krst knihy
(Rečnícky prejav)

        Drahá rodina, kamaráti a vážení hostia!

 

           Dovoľte mi Vás na dnešnom, pre mňa výnimočnom a dôležitom večeri privítať jednou z mojich múdrych myšlienok, ktoré sa mi podarilo vypustiť z úst: ,,Literatúra je kľúčom k vedomostiam a pochopeniu, a to vedie k otvorenej ľudskej duši a emocionálne inteligentným a pokojným živým jedincom.“ Aj preto je to pre mňa neskutočná česť tu s Vami dnes stáť a krstiť moje prvé dve knihy.

           Moja láska k literatúre sa prejavila úplne náhodou, a hoci nebudem klamať, škola už od prvého ročníka na základnej škole nepatrila medzi moje obľúbené miesta, práve jej vďačím za to, že som do ruky vzala ceruzku a papier a začala písať prvé verše. Keď sme vtedy na angličtine dostali za úlohu napísať osem-veršovú básničku, nemala som tušenia, ako by som svoje myšlienky usporiadala do rýmov, no nakoniec sa mi to podarilo. Podarilo sa mi to, a tak ma to začalo napĺňať, že som nenapísala jednu básničku, ale rovno dve a obidve mali úspech.

           Môj úspech ma prekvapil, ale písať som neprestala. Zaľúbila som sa. Áno, niektorí sa zamilujú do ľudí, no moje srdce patrilo popísaným listom papiera. Potom za mnou prišla jedna moja kamarátka a povedala mi, že píše taký jeden príbeh. Nebudem ho rozoberať podrobnejšie, no myslím, že by sa teraz už neurazila, kebyže poviem, že to bolo presne niečo, čo by som ja nikdy nechcela napísať. Nechápte to zle, viem, že by sa našli ľudia, ktorí by to milovali. Ale ja jej ďakujem skôr za to, že ma to ,,nakoplo“. Povedala som si totiž, že ak nikto nevie napísať príbeh presne tak ako mne to príde logické a úplne úžasné, napíšem si ho sama.

           Písala som sa a písala, a i keď po veľmi dlhej dobe, ktorá aj mne pripadala ako večnosť, hľa, tu stojím a nemôžem uveriť tomu, že ideme pokrstiť dve z mojich diel. Prvú etapu môjho poetického života v sérii s dvoma knihami – v slovenčine a v angličtine, a druhú sériu príbehu pozostávajúcu z troch častí, pretože som sa za tie roky rozpísala...

           Ale bez Vás by som tu nestála a neužívali by sme si tento večer zaliaty mesačným svitom. Zo srdca, z hĺbky mojej duše Vám ďakujem, rodina, kamaráti, za tú nehasnúcu podporu, dopriaty priestor na tvorenie a uši nastražené na každý ďalší výplod mojej fantázie a filozofickú úvahu v strofách, i keď ste mali iné plány a starosti. Pani profesorky a iní literáti, ktorí mi dodali odhodlanie neprestávať písať a vieru, že možno budem úspešná, ďakujem Vám a zo srdca si to vážim.

            Blížime sa ku koncu môjho príhovoru, no ešte mi dovoľte sa s Vami podeliť o ďalšie plány v mojej tvorbe. Plánujem neprestať písať a prípadne znovu zorganizovať takúto oslavu. No okrem toho sa budem snažiť, aby sa niektoré z mojich diel podarilo sfilmovať, a ak pôjdu veci podľa plánu, mám malú nádej, že možno raz založím vlastné vydavateľstvo.

            Na záver mi dovoľte posledných pár slov… Nemám ani najmenšieho tušenia, akým smerom sa bude ďalej kľukatiť moja cesta spisovateľským životom, ale rada by som povedala, že mať možnosť byť spisovateľkou je pre mňa česť. Sú to krídla, na ktorých môžem ľahko lietať akokoľvek vysoko len chcem a pevne verím, že na ceste k môjmu vrcholu pod svojimi krídlami odnesiem aj ďalších vtákov, ktorí túžia slobodne lietať. Totiž, tak ako som povedala pred niekoľkými rokmi, keď sa ma niekto spýtal prečo píšem, moja odpoveď je stále čarovne jednoduchá: ,,Aby boli ľudia šťastní.“ Pretože verte mi, že pre spisovateľa a básnika nie je nič krajšie, ako keď vidí na tvárach svojich čitateľov úsmev, či slzičku kvapnúť im z viečok. Znamená to pre mňa, že to čo robím má zmysel a ľudia majú dôvod sa k mojím knihám vracať a vždy ich privítať ako staré známe.

​

           Ešte jedno bezhraničné ďakujem a prosím, párty si užite!