DIVOČIATKO

Zadumaná noc,

ťažký vzduch padá na ramená.

Pichľavý šepot lístia i v mrazivom tieni most.

 

Napätý každý sval v tele oťaženom,

niet priestoru ani na oka mrk,

koľko nezvaných hostí by prekĺzlo?

 

Koľko by sa ich tmou plížilo?

Koľko z nich sa vzduchom prenieslo?

Koľko z nich by steny ohňom lízať chcelo?

 

A koľkým by sa to podarilo?

Koľko z bojovníkov by sa im napokon podradilo?

Koľkých by od ich povinnosti obetovať odradilo?

 

Tíško, tichučko, tichunko, tichulinko...

Noc sa šeptom prikráda,

zurčí zvučne vo zvuk hrôzy premieňa.

 

Výdych vetra hrozivý

kroky v piesku, ich zvuku bolestivá muka,

úder za úderom, už dosť!

 

Ten brušný buchot udiera na mozog,

duní duny v ušnom tuneli,

Nerovnomerne nervy naviera.

 

Myseľ vo švíkoch praská,

na prach sa obracia tvrdo trénovaná maska.

Srdce syčí, už dávno ho opustila láska.

 

Očakáva boj, krv krvi súboj,

vyčkáva zvony im znejúce na slávu,

či odbitie pre nich na poslednú hodinu.

 

Pripravený život naveky plachtou prikryť,

za všetkých plameň vo svojej hrudi uhasiť.

Ochotný hrdo padnúť za "vyššie dobro",

s pokojom, pokojíčkom potlačiť seba samého.

 

Tak to kedysi bolo bývalo,

tak mu čosi škrípavo bolo šepkalo,

hlasno bolo hlásalo, tak ho bolo krivo vykrúcalo,

tak si z neho vraj skroteného draka cvičilo.

 

No prešlo to, spomalilo, utíchlo...

Skrotené nezdivočilo, ale z pút sa uvoľnilo.

Krídla rozprestrelo, z plných pľúc sa nadýchlo.

Nie v boji vojakom, dovolilo si byť človekom.