ZIMNÁ NÁMRAZA

Jarné hrátky,

letné nádeje,

jesenné romány,

prvé zimné cencúle...

​

Červeň v lícach

so stále neprimrznutými rukami, či nohami.

Srdce s pumpujúcimi žilami,

horúce, až páli.

Teraz ľútosťou, ho však niekto ochladil.

​

Ako jarné kvieťa rozkvitla, 

ako letné lúče pálila.

Ako jeseň vyfarbila, ako zima schladila...

...vtedy ako zimná vločka odišla,

pred mojou dlaňou vetrom plachtila...

Vyplávala na šíre more.

​

Utekala, stránila sa,

ani o kúsok svojho magického jadra nepodelila sa.

Ruku do mojej nevložila, neverila.

Tajomstvom stále zahalená, 

no sladká bola každá bunka jej lupeňa,

či tá listová.

Vábila ma a moje bunky ovládla.

​

Krásna, rozumná a kúzelná.

Plná života, brala ohľad,

ani jediný raz neublížila

Moje korene k sebe pritiahla

a chápavo so svojimi preplietla,

nakoniec...

​

Nakoniec ju vidím stále, no nedočiahnem.

Iba ako hviezda sa ona ku mne načahuje.

Ako žiara, ktorá je pre ňu taká typická.

Vždy, keď hľadím na tú temnú duchnu,

podvečer, večer, noc,

zahliadnem ju a vždy čaruje.

​

Svieti, osvetľuje,

stále tak nádherne predo mnou stojí.

Oči mi nasmeruje,

inej hviezdy v ten moment niet.

Ani tie krásne svetlá tam hore,

pri nej nenájdu ten správny odtieň.

Ach, keď ona príjemne páli naďalej.

​

Otužila ma i ohriala,

úsmevom i zábavou tie dlhé dni vyplnila.

Túžbu a vieru vo mne vždy posilnila.

Na jar, v lete,

na jeseň mi dni ešte väčšmi osladila,

v zime chladným bozkom,

teplo vo mne opäť rozpálila...

​

Kdeže si, ty magická žiara?

Presvetľuješ a okrášľuješ,

tie mestá tam nižšie,

za hranicami francúzskymi?

Alebo na nich stojíš a čakáš,

či známu tvár anglickú nezahliadneš?

​

Kiežby som ja, nevzdelanec, vedel...

či občas natiahneš dlaň 

k tej temnote tam hore,

dúfajúc, že niekto stojí tam cez more

pripravený chytiť ťa, keď padneš.

Tak ako svoje dni vypĺňam ja...

​

A či spadneš niekedy z tej tmavej nekonečnosti?

Kočiar ťa privedie,

ty vánok rozochveješ,

a či bude zima, či leto,

v mysli sa mi hneď vybaví tohtoročné dvanásť-mesačie?

​

Nezabudnem, mon chéri,

to je prosto nemožné.

Ja viem, že to vieš.

Však ja ti ešte poviem,

že tep môjho srdca je pomalý,

a iba ty ho prebudíš.

Ja čakám a vyčkám.

​

I keď ťa to prekvapí, nikto ťa viac nenahradí.

Jarné kvieťa si ešte vždy strážim.

Počkám si pokým snehom primrznem,

 a keď sa ten sneh roztopí,

tvoj príchod mi to naznačí...

... a ja ťa viac nepustím.