KVAPKA

V čiernobielom svete starosti sú nemé.

Dni sú šedé všade, kde kvapka padne.

Vánok mení sa na víchor

vtedy, keď jeseň oznámi svoj príchod.

​

Padá jedna kvapka, potom dve,

čiernobiely film náhle ožije.

Dynamika pohybu, harmónia nôt,

ony jediné, tú pomalosť prebijú.

​

Ruže bez tŕňa niet,

dúhy niet bez dažďa,

jeseň nepoznať bez lístia.

Ich farebnosť vyfarbí sychravý svet.

​

Kvapky majú vlastný vesmír,

občas spŕchne, následne popŕcha.

Napokon i lejak zahrá na klavír.

Čarovná je každá balada aj soneta.

​

Zabalení do bieleho plátna,

to nepozná východ, ani západ.

Plavím sa do snového sveta,

pričom to upršané okolie očami vnímam.

​

Cez okno svet svitá,

avšak, viac je krajina šerom prebitá.

Čas plynie akosi pomaly,

jesenný kraj život uspí.

​

Listy v nadýchaných kopách siestu majú,

nekonečným dňom prekážku stavajú.

Vdýchnu život každému pocestnému.

Z jesene každodenne nádheru vyčarujú.