PLAČÚCA VŔBA

Plačúca vŕba zabudla,

svoje listy na slzy zmenila.

Stojí si ticho na vŕšku,

ale aj ten pomaly zapadá v prášku.

 

Konáre ťažké, ani listy neudržia.

Spravila niekde chybu?

Zvolila si zlé miesto pre seba?

Má vrátiť čas a začať klíčiť znovu?

 

Má pod sebou mláku,

mláku zo sĺz.

Ani ich nestihla spočítať.

Aj odraz v rieke vykresľuje iný obraz...

 

Je samotná a nepekná,

však vo vnútri má krásu krás.

Možno robí niečo zle...

... možno stratila svoju tajnú tvár.

 

Nechcela, ale zlyhala.

Viac kvetov rozkvitlo,

pár jesení ubehlo,

s prírodou sa viac zžila…

 

Či to bola správna voľba, 

či jej to neubližuje iba… 

Tieto otázky pýta sa ona

a konáre ku koreňom ťahá. 

 

Ovísajú, čoraz viac vedne, 

dni plynú a ona nepovšimnutá zostáva. 

Možno spolu s ostatnými kvitne, 

lež jej úroda je všedne výnimočná…

 

Už vie, že jej miesto je stále v tieni, 

vie už, že nikdy nechce vykročiť v slnečnom lúči…