Búrka
(Umelecký opis)

                         Prekrásne a čarovné poludnie i popoludnie za mnou. Slnko prikrýva svoju jasnú žiarivú tvár tmavou a mysterióznou prikrývkou. Noc. Tma. Temno. Iba s malinkým náznakom ligotajúcich sa ligôtok na oblohe. Pohľad na tú tajomnú čiernu šíravu a diaľavu dopĺňa iné svetlo, výraznejšie... Hra tlmených tónov v ušiach mi zaznie. Začnem si hľadať miesto s mojou vlastnou prikrývkou.         

                         Moja skrýša nie je ďaleko. Je s priamym výhľadom na tú hru prírody. Jej zvuky možno znejú hrôzostrašne, možno tá svetelná šou vyvolá u niekoho strach, obavy. Mrk sem a tam, vždy keď sa pred tými zhypnotizovanými očami zablysne mapa koruny stromu, či možno žily na každej jednej ľudskej ruke. To vo mne tie presvetlené cestičky na oblohe vyvolajú vždy, keď na ne zdvihnem svoj zrak. Zrak. Moje oči, na ktorých sa odohráva odraz tej nevídanej, netypickej krásy na tej temnej prikrývke, zahalujúcej celé okolie. Do toho všetkého, pociťujem isté napätie... Neviem, čo bude ďalej.                                                                                                   

                          Krištáľovo čisté, predbiehajúce sa kvapôčky vody dopadajú na lesné cestičky, kachličkami pokryté chodníčky, vlažná sprcha pre zelené steblá trávičky. Hudobné predstavenie v ušiach mi zaznieva. Bubny vypĺňané vzdialenou tvorbou hromov. Hromy, blesky, dážď, všetko spolu melodicky znie.  Sedím pri stole, čudujem sa svetu, že mi nohy nebúchajú do rytmu. Sviečka na stole, plameň sa chveje, akoby sa učupil z rešpektu k tej pestrej nádhere. Obávam sa, pociťujem obavy, no môj pohľad vždy spočinie na tom okne... Okne, kde sa to všetko deje. Uši nastavené, relaxujem, ten div sveta vonku je pre mňa upokojujúci.                                                                                                                                             Za horami, za dolami, tam v diaľke. Tam prebieha súboj nadprirodzených síl. Je to akoby stál tam v húští, v tieni pohorí, rozzúrený človiečik. Možno ich je viac. Súboj titánov, vikingov, bohov, poriadne to medzi nimi škrípe a pohár trpezlivosti pomalými dúškami preteká. Rozmýšľam, čo také spôsobilo ten veľký žiaľ... Priniesli nám blesky, hromy,vodné kvapôčky. Istý druh tiesne na nás preniesli. Išla by som sa za nimi prejsť. Stálo by ma to veľa odvahy, bola by to veľká nerozvážnosť. Vstúpiť tam, na vojenské pole. Avšak, podstúpila by som tú dobrodružnú cestu. Možno by ma to priviedlo k zdroju tých bleskov, tých čiar života na dlani. Nepoznám, kde ich prúd pramení...                                                                                                                                                     

                          Vyšla by som z dvier mojej skrýše, odkryla by som sa a pocítila na vlastnej koži tú vášnivú hru na hudobné nástroje v prvej rade na koncerte. Nadýchla by som sa tej sviežej vôňe, čerstvej, osviežujúcej, ktorú so sebou táto spúšť prinesie. Nič by nebolo v tom momente krajšie. Bez dychu nie je život, bez búrky nezasvieti Slnko.                                                                                 

                          Premýšľam k čomu tento moment prirovnať. Pre niekoho peklo, pre niekoho raj. Ja sa vydám zlatou strednou cestou. Blesky ukľudňujúcim obrazom, hromy s dažďom harmonickou uspávankou, vzduch omamujúci plyn. Strach a hypnóza, obe v jednom. Krása a relax, podielom sú si rovné. Sviečka na stole stále horí, no zhasína. Koncert vonku, v prírode, pred mojimi očami a v mojich ušných bubienkoch je v priamom prenose, no keď skončí, Slnko mi všetko rozžiari a možno ma príroda poteší aj dúhou...