Som pirát

No, ako asi tak by som začal? Volám sa Leonidés Spear. Som súčasťou posádky lode Wild Anchor. A som no… pirát. Haha, aj teraz sa smejem, len čo to vyslovím. Totiž, pirátom som nebol vždy. Býval som obyčajný kupec rýb v gréckom prístave. Ale príbeh, ako sa zmenil môj život v ten osudný večer je obzvlášť zábavný.

Určite ho nejdem rozpisovať celý, pretože na toľké písanie by si moja ruka nikdy nezvykla, ale tak v krátkosti by som to mohol zvládnuť. Mimochodom, sedím na zábradlí lode. Našiel som nejaké pergameny zaviazané v koži a uhlia máme na palube dosť, tak som sa dal na písanie. No, ale späť k môjmu príbehu.

Som síce Grék, ale viem, že mám aj americké korene. Teda tipujem, keďže priezvisko Spear očividne nie je gréckeho pôvodu. Ale neviem to naisto, rodičov nepoznám. Z detstva si pamätám len toľko, že som sa nejakým spôsobom ocitol v krčme u jedného staršieho pána. Prezývam ho Berto, aj keď viem, že je to iba skratka. Meno Alberto sa k nemu nikdy nehodilo a   som si istý, že aj keď som ho už pár rokov, čo som strávil na mori nevidel, nezmenil sa. Je to dobrák a má úžasný zmysel pre humor. Dobre, podáva aj výborné pivo a rum… No, v každom prípade, začal som uňho pracovať, keď som bol ešte pomerne malý a pracoval som uňho aj v ten večer, keď prišli piráti. Z čašníka ma povýšil na kupca rýb, ktoré vo svojej „reštaurácií“ podával ako hlavný chod. Ja, síce plody mora neobľubujem, no svoju prácu som mal rád. To je paradox, čo?

V ten večer, keď prišla posádka kapitána Gulpa som čakal na jedného veľmi štedrého rybára. Vždy doniesol veľa rýb, a to kvalitných. Bol Bertov dlhoročný spolupracovník, ale vždy, keď som sa z neho snažil dostať to, kde na tie ryby chodí, nepovedal mi nič. Ten večer bol príjemný, i keď fúkal chladnejší vietor ako obvykle.

Ako som tak čakal, zrazu som niekde v diaľke zbadal blížiacu sa loď, a tá bola, že obrovská. Vyliezol som na stožiar najbližšej lode a zbadal som čiernu plachtu s lebkou a kotvou. Bolo mi jasné, že to sú piráti, a tak som na celý prístav zakričal: „Idú piráti!“ Chvíľu to trvalo, kým mi všetci nablízku uverili, že si nevymýšľam. A až potom, keď delo prvýkrát vystrelilo a zničilo loď vedľa tej, na ktorej stožiari som stále bol, sa rozutekali. No bolo už neskoro. Delo v strielaní pokračovalo a loď Wild Anchor doplávala do prístavu. No… skončilo to katastrofou, čo vám budem hovoriť. Prístavné mesto stratilo takmer všetky odložené poklady, z ktorých sa financoval chod mesta, a aj počet obyvateľstva klesol.

Prežil som ja aj Berto. Viem to preto, že som ho zachránil, keď časť posádky vtrhla do jeho krčmy. Postavil som sa im do cesty ešte predtým, ako vošli dnu. Bojoval som síce iba drevenou palicou a poskakoval z jedného sudu rumu na druhý, prípadne po strechách, no i tak som bol nakoniec úspešný. Podarilo sa mi väčšinu tých mužov prekabátiť, keďže boli ešte hlúpejší ako ja, a tí, čo priznávam, že vedeli bojovať lepšie ako ja, tých v jednom momente prerušil zvučný hlas kapitána Gulpa. Tipujem, že sa môjmu boju s jeho mužmi prizeral a zrazu spravil niečo, čo som nečakal. Zachránil ma pred istou smrťou.                                                                                               

            V momente, keď ma čepeľ šable jedného z jeho mužov išla prebodnúť, dominantne zvolal: „Nechajte ho! Bude sa hodiť! Odveďte ho na palubu, zoberte zvyšné sudy s rumom a pohnite sa k ďalšiemu obchodu!“

Posádka ho hneď počúvla a posledné, čo som videl na mojej domácej pevnine bol pohľad Berta z okna krčmy, ktorý nesúhlasne krútil hlavou.

            Pamätám si aj to, že som mu s pokojným úškrnom odpovedal: „Na kupca rýb dobré, čo? Hlavne nepremárni šancu na druhý život, Berto!“

Tak som sa stal členom posádky kapitána Gulpa a poviem vám, nie je to zlý človek. Aj keď by sa mal častejšie umývať a popracovať na zmysle pre humor, inak je celkom fajn. Jediné, čo je na nič a týka sa ho, je to, že si príliš zakladá na pirátskej morálke, a preto zatiaľ nezabudol na to, že mu svojím spôsobom dlžím život.

            „Nemal by si sa uložiť na spánok so zvyškom posádky? Už o niekoľko hodín nás čaká celkom podstatný boj,“ zrazu ma z písania vytrhol hlas jednej krásnej, ale neskutočne otravnej ženy, ktorá je súčasťou posádky tiež.

            „Tvoj otec povedal, že mu nezáleží na tom, čo budeme robiť, iba očakáva ráno stopercentný výkon,“ odpovedal som jej, a to s úškrnom, pretože Geena, kapitánova dcéra, bola taká zábavná slečna, a to stačilo sa na ňu len pozrieť.

            „A ty si sa dal na písanie románov? To hádam nie, kto by to s tými hrúbkami čítal? Ukáž,“ načiahla sa po mojom „denníku“, ale ja som ho zdvihol nad jej hlavu ešte predtým, ako to stihla.

            „Bolo by klamstvo tvrdiť, že dcéra kapitána lode Wild Anchor má lepšiu gramatiku ako kupec rýb, nie je to tak?“ doberal som si ju, pretože som sa tešil na to, ako ju to vytočí.

            „Keby si počas pobytu na jeho lodi aspoň zmúdrel. Možno by si sa nesprával ako malý chlapec,“ pri týchto slovách ku mne pristúpila bližšie, vlastne veľmi blízko, a zahľadela sa mi do očí.

Jej blízkosť vo mne vzbudzovala túžbu jej nejakým spôsobom podlomiť kolená, ale zároveň tú vzdialenosť udržať. Čo sa tomu čudujem, je to neuveriteľná žena. Ešte ma žiadna nikdy tak veľmi nevytáčala, a zároveň bola taká úžasná vždy, keď mi moje nevhodné poznámky opätovala. Tento moment ona, však využila a môj „denník“ mi vytrhla z ruky. Začala si ho čítať a rýchlo odo mňa odkráčala na druhú stranu paluby. Ach, ja hlupák, znovu som jej naletel!

            ,,Takže môj otec ti príde veľmi fajn. Aha, to ho bude zaujímať. Poviem mu to a možno ti potom sprísni podmienky pobytu na tejto lodi a nebudeš sa tu konečne iba zabávať,“ čítala posledné slová na pergamenoch.

Pribehol som k nej a vytrhol jej to z rúk, i keď som si znovu neodpustil hravý úškrn. Potom som k nej pristúpil bližšie, až sa jej chrbát opieral o zábradlie lode a moje ruky boli na ňom položené po jej bokoch.

            ,,Kráska, celý môj život je jedna nekončiaca zábava a nezáleží na tom, kde som, tak to je. A navyše, neviem, kto chodí potajomky na výpravy a má medzi posádkou svojho otca svoju vlastnú,“ opäť som si z nej začal uťahovať, hľadiac jej do modrých očí.

            Ona sa hravo pousmiala tiež: „Hmm… nikdy som nebola dobrá v dodržovaní pravidiel, tak to jednoducho je, čašníček. A uznávam, že byť celoživotne dlžný niekomu za život nie je veľká zábava, musíš sa nejako odreagovať.“

            Chystal som sa jej znovu odpovedať, ale z koša na stožiari sa ozvalo: ,,Blížime sa k pevnine!“

Bol to hlas Jacka, ktorý tam sedával skoro stále a spôsobil, že ma v momente nepozornosti Geena odstrčila preč a pozrela sa na kajutu svojho otca.

            „Napnite plachty, začnite chystať delá a na pokyn páliť!“ hromový hlas kapitána Gulpa sa od dverí ozval a ja som sa ani nenazdal, bitka o korisť sa začala.

 

Celá posádka bola rozmiestnená po celom karibskom ostrove. Niektoré ženy, i keď tých bolo v posádke málo a nechápal som prečo, a muži sa snažili dokopať k pokladom, ktoré boli uložené pod zemou, iné ženy a iní muži z posádky sa rozbehli k sídlu miestnej civilizácie a rozpútal sa medzi nimi boj. Ja, keďže dobrodružstvo mám v krvi, som bol medzi vedúcimi bojovníkmi a s radosťou som sa hnal vpred. Viedol nás kapitán a z nejakého zvláštneho dôvodu som mal šťastie na Geenu, ktorá vždy bojovala na miestach, kde ja. Myslím si však, že sa skôr snažila držať pri otcovi, ktorý nebol od nás ďaleko, aby mu bola vždy nablízku, keby náhodou potreboval pomoc. Šable rinčali, pištole strieľali a posádka nestrácala bojovného ducha.

Pokyny sme dostali úplne jednoduché, pretože sú v podstate stále také isté. Nájsť poklady, miesta, ktoré prepadneme, zbaviť sa každého, kto by sa nám postavil do cesty a napiť sa, ak budeme potrebovať dobiť energiu. Nebolo povedané zabiť, ale každý si to vysvetľoval po svojom.

Čo sa týka mňa, poklady som väčšinou nezbieral, pretože ma to veľmi nebavilo. Priznávam, že občas som sa napil, ale to hlavne preto, že som chcel na každom mieste ochutnať kvalitu ich rumu, či piva. Občas sme narazili na úplne iný druh alkoholu, a tie ma vždy obzvlášť zaujímali. A svojich protivníkov som sa samozrejme vždy zbavil, no ak som do toho nebol skutočne nútený, nezabíjal som ich. Niektorí si o to koledovali, ale tých nebolo zase, až tak veľmi veľa. To viedlo k tomu, že som svoju bambitku skoro nepoužíval. Za to moja šabľa, tá bola niečo ako moja spoločníčka a bola s ňou neskutočná zábava. Zabiť niekoho nebolo vôbec zábavné a navyše veľmi dobre viem, aký je to pocit, keď vám posádka pirátov napadne domovinu. Ale boj muža na muža, šabľa na meč, kord, či na šabľu, to ma napĺňalo. Bola to moja obľúbená časť každého prepadnutia. I keď som sa chcel ísť ešte niekedy pozrieť na Berta a občas mi ten grécky prístav chýba, byť pirátom je jedno veľké dobrodružstvo a užívam si aj cestovanie po mori.

No uvedomoval som si aj to, že aj mojou povinnosťou je držať sa počas každého boja pri kapitánovi, nielen Geeninou. Chcel som mu kryť chrbát, pretože je tak trochu pravda, že bez neho by som tu možno už ani nebol. Aj Berto, aj ja sme dostali šancu na druhý život, ale z tej jeho som sa tešil viac.

Zrazu som zaregistroval, ako niekoho šabľa preťala niečo za mnou. Hneď som sa otočil a zbadal som tam stáť Geenu.

            „Toľko dlhov začne byť na jedného človeka priveľa,“ aj uprostred boja si vždy ponechala svoju gráciu a trúfalosť. Bola úžasná.

            „Zvládol som už aj horšie,“ no ja som neplánoval zaostávať a uškrnul som sa.

            „Za to ja som nič horšie ako ty ešte nestretla,“ Geena iritovane poznamenala, no aj tak som za jej slovami cítil aj humor.                                                                                              

Nedala mi šancu odpovedať, a už sa bránila proti ďalšiemu protivníkovi.

            „To chápem,“ aj tak som jej odpovedal, „a lichotí mi to.“

Potom, ako som jej venoval úsmev a začal znovu bojovať som sa obzrel za kapitánom Gulpom, ktorý bol v nápore boja. Popri tom, ako som sa bránil, a útočil samozrejme, som sledoval aj jeho a zrazu som zbadal, ako sa k nemu zboku blíži ďalší z miestnych, čiže našich protivníkov. Čakal som, či si ho kapitán všimne, ale nedialo sa to a mne tie sekundy začínali pripadať príliš dlhé. A v tom sa to stalo. Odkopol som svojho súpera a inštinktívne som siahol po svojej bambitke. Vystrelil som a trafil kapitánovho atentátnika ešte predtým, ako uštedril kapitánovi finálny úder. Kapitán Gulp zabil muža, s ktorým bojoval a obzrel sa na svoj bok, a keď si uvedomil, čo sa stalo, tak pohľad premiestnil na mňa.

            Ja som sa len spokojne uškrnul a odložil si bambitku: „Vyzerá to tak, že dlh som splnil, kapitán.“

Mal som pocit, že som na moment zbadal na jeho perách úsmev, ale bol veľmi nenápadný, a ak bol skutočný, tak aj veľmi krátky. Potom však znovu nasadil svoj seriózny, dominantný pohľad.

            „No, bolo na čase, Leon,“ povedal, no ja som sa aj tak stále usmieval, pretože ma málokedy oslovuje menom, a už vôbec nie prezývkou, ktorú používa zvyšok posádky.

Bol som spokojný, ale aj tak stále pokojný a koncentrovaný, pretože som kapitána nezachránil z dôvodu, aby som splatil dlh, ale konal som inštinktívne, takže sa pre mňa vlastne nič nezmenilo. Možno to bolo ale jednoducho preto, že som si zo svojho dlhu už od začiatku nerobil ťažkú hlavu.

 

Bojovali sme ďalej, až pokým sme z ostrova na loď nepremiestnili všetko. Keď už sa táto časť plánu podarila, ešte stále sa objavilo pár domácich bojovníkov, ktorí ešte neboli z boja unavení, vlastne vyzerali, ako keby iba teraz začali bojovať. Síce našej posádky bolo už menej, pretože časť z nich už bola na lodi a strážila získanú korisť. Ale na čele tých, čo boli ešte stále v bojisku stál kapitán, Geena a ja.

Pravdupovediac, cítil som už malú únavu našej posádky, a to aj z jej hlavných článkov. Ja som mal ešte dosť energie, ale moja energia nestačila pre úplne celú posádku. Dokonca ani pre kapitána a Geenu. Geena!

Zbadal som, ako Geena bojuje s dvoma mužmi, a aj to, že ležala pri tom na zemi a bola odzbrojená. Bojovala skvelo, ale bolo absolútne pochopiteľné, že si nevšimla jednu ženu, ktorá na ňu z diaľky mierila sekerou. Mňa si akurát vtedy nikto nevšímal, ale bol som od tej ženy ďaleko a nemohol som jej zámer prekaziť. Mohol som spraviť iba jednu vec, a ako vždy som pocítil nutkanie zachrániť život niekomu, kto nemá ešte dôvod zomrieť. Rozbehol som sa k Geene a dobehol som k nej akurát vtedy, keď tá žena z ostrova sekeru pustila, a tá letela vzduchom rýchlosťou svetla. Aspoň mi to tak pripadlo. No tak dobre…

Postavil som sa na miesto, kde som predpovedal, že by mohla dopadnúť a dúfal som, že ma Geena neodstrčí nabok a sekera nedopadne na ňu. Už - už som videl a cítil, že sa mi čepeľ sekere zabodne do hrude, ale vtedy, keď už som vedel, že to naozaj príde, som nezacítil nič.

Otvoril som oči a zbadal som pred sebou kapitána, ktorý sa stal pre sekeru terčom a dopadla priamo do stredu. Kapitána som zachytil, keď padal pod ťarchou svojho oslabeného tela a videl som Geenu, ktorá na tú ženu hodila sekeru jedného z domácich, ktorý už bezvládne ležal na zemi. Všetko sa to odohralo v priebehu niekoľkých sekúnd.

Potom som si aj ja, aj Geena kľakli ku Kapitánovi.

            „Ocko!“ zvolala Geena.

            „Kapitán!“ zvolal som ja, a to naraz spolu s ňou.

            „Leon, kapitán by ti nemal byť dlžný nič,“ kapitán Gulp sa pousmial, tentokrát prirodzene a pokojne. Vedel som, že to hovorí preto, že som len pred pár sekundami riskoval život pre jeho dcéru.

            Následne chytil Geenu za ruku, ktorou ho držala: „Wild Anchor ťa potrebuje, Geena. Viem to, pretože si moja dcéra a si jej najväčší poklad.“

            „Drž sa Leona,“ pokračoval a potom sa otočil aj na mňa, ,,a ty mojej dcéry. Učte sa navzájom a udržte slávu Wild Anchor.“

Videl som, že už sa chystá odplávať na oceán nekonečnosti.

            „A tvárte sa, že som odišiel ako odhodlaný, nebezpečný kapitán Wild Anchor, nech si posádka ponechá voči mne rešpekt,“ zasmial sa, čím na malý moment odľahčil napätú a pochmúrnu situáciu.

            „Odišli ste, kapitán, odišli,“ pousmial som sa aj ja.

 

Bitku sme vtedy vyhrali, uctili si Kapitánovu pamiatku ako sa patrí a zaslúžil si to. O jeho posledných slovách sa nedozvedel nikto, presne tak ako si to želal.

Geena a ja sme teraz kapitánmi lode, i keď to je niekedy veľmi ťažké. No, tak ako vždy som jej povedal, že ja som voľný vták, takže moja pozícia kapitána Wild Anchor je stále odvolateľná, i keď si ju vážim. Geena však trvá na tom, že zo mňa spraví toho muža, ktorého vo mne videl jej otec. Ja som súhlasil, no pod podmienkou, že navštívim grécky prístav, kde si myslím, že Berto stále žije. No, nevyznie to celé tak, že pirátske vyjednávanie mám v krvi? Podľa mňa je to viac než očividné. A tak sa aj teraz plavíme, až za nekonečný horizont…